Zrazu sa náhodný okoloidúci - pre ktorého sme dovtedy predstavovali akurát tak objekt nehodný pohľadu - zatvári zarazene, spozorujúc niečo, čo nevie na prvý pohľad identifikovať. Ako sa k nám približuje, rastie v ňom ten vzrušujúci pocit, ktorý by sa dal prirovnať azda len k tomu, ako keď obchádzate okolo miesta dopravnej nehody a len tak bez záujmu nakuknete, čo za senzáciu sa tam práve odohráva.
V tých chvíľach už obaja vieme, čo bude nasledovať. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou už vieme odhadnúť reakcie mnohých ľudí, keď si uvedomia, čo sa skrýva v našej šatke: "Preboha, dieťa!"
Rozšírené zreničky, ako keď ten náš pes spozoruje niečo, čo sa dá zjesť.
Otvorené ústa, ku ktorým stačí už len priradiť komixovú bublinu s nejakým absurdným komentárom, napríklad: "Aha, mami! Mimozemšťania!".
Zastavenie životných funkcií, čo už párkrát spôsobilo dopravné problémy v našom okolí.
Úškľabok, veľmi často z tváre niektorej mamičky, ktorá sa práve s kočíkom prediera zasneženým neodprataným chodníkom a hovorí si, že to snáď nie je ani možné (teda, skôr tá naša šatka, ako ten neodprataný chodník).
Sú to jedny z tých chvíľ, kedy si želám bývať radšej v nejakej anonymnej metropole, v ktorej je väčšine ľudí úplne jedno, kto ste čo ste. Alebo v krajine (regióne, meste), kde žijú ľudia tolerantnejší k inakosti, a ktorí pokojne prejdú naokolo bez vážnejšieho poryvu či bez vlasov dupkom. Vedomí si toho, že dieťa v šatke rozhodne nezamrzne ani neprechladne, nedochrámeme mu kosti, neudusí sa v nej, ba ani nijakým iným spôsobom nepríde o svoj drahocenný mladý život či zdravie.
PS: Ešte šťastie, že tých pozitívnych reakcií je o poznanie čoraz viac. Aj v tom našom malom meste..